Znudená Alica pri sestre nemala nič na práci a tak vstala, aby natrhala zopár kvetov. Náhle zazrela zvláštneho bieleho králika.
Alica v krajine zázrakov Bustlife rozprávka
Králik vytiahol vreckové hodinky a povedal: „Och, Bože môj! Už je veľmi neskoro!“ A z ničoho nič sa rozbehol preč.
Keď si Alica všimla, že králik má oblečený elegantný oblek, v rukách nesie dáždnik a vreckové hodinky, vyskočila a utekala za ním. Králik zrazu vliezol do brlohu a dievča ho bez premýšľania nasledovalo.
Alica v tom okamihu začala padať, akoby do studne bez dna. Bola presvedčená, že sa dostane až do stredu zeme. Spomenula si na svoju mačičku. Veľmi jej chýbala. A vtedy sa to stalo: Alica dopadla na zem! No hoci spadla z velikánskej výšky, akoby zázrakom sa jej nič nestalo.
Keď Alica kráčala ďalej za králikom, ocitla sa v izbe, z ktorej nebolo úniku. Zúfalé dievčatko plakalo a plakalo. Vtom našla fľaštičku, na ktorej bolo napísané: Vypi ma! Otvorila ju, vypila a razom sa stala veľmi, veľmi, veľmi maličkou…
Bola až taká maličká, že spadla dovnútra fľaštičky a začala sa šmýkať po mláčke sĺz, ktoré predtým dopadli na dlážku! Prúd ju veľkou rýchlosťou poháňa von z izby, v ktorej bola uväznená. „Kiežby som nebola tak veľmi plakala,“ bedákala.
Takto ju prúd sĺz doviedol na miesto, kde bola kačka s páskou na oku, pirátska korytnačka so šabľou a šatkou a mladá húsenica sediaca na hríbe. Alica vôbec nebola prekvapená, že sa medzi sebou rozprávajú, lebo už bola zvyknutá, že sa jej dejú podivné veci.
V tej zázračnej krajine si neskôr dvaja čudní páni spolu s papagájom a plchom nalievali čaj s cukrom uprostred lúky. Vyhladované dievčatko si sadlo k nim a vzalo si kúsok koláča. Vtedy uvidelo zvláštne dvere v kmeni stromu a bez dlhého premýšľania vstúpilo!
Dostalo sa do prekrásnej záhrady. V nej bol vysadený záhon bielych ruží, ktoré práve traja čudesní záhradníci maľovali na červeno. „Kráľovná! Už prichádza kráľovná!“ povedala hracia karta. „Odseknite im hlavy!“ rozkázala srdcová kráľovná, keď videla ruže.
„Vieš hrať kroket?“ spýtala sa kráľovná hľadiac na Alicu. „Áno, veličenstvo,“ odpovedala Alica. „Tak poďme!“ prikázala kráľovná. Alica si však nevedela predstaviť hru s ježkami namiesto loptičiek a palice… živé plameniaky! Aké ťažké bolo takto hrať!
Neskôr Alica začula zvolanie: „Súd sa začína!“ Zvedavo sa utekala pozrieť, čo sa deje. Súdny proces sa konal preto, lebo niekto ukradol kráľovnej koláče. Znenazdajky zavolali Alicu do súdnej siene ako svedka.
Jej výpoveď tak nahnevala srdcovú kráľovnú, že bez váhania rozkázala: „Odseknite jej hlavu!“ Traja kráľovskí vojaci ju naháňali, aby vykonali príkaz. „Ale veď oni nie sú nič viac ako hracie karty!“ premýšľala Alica. „Sú to len karty!“
„Zobuď sa, Alica Vstávaj! Musíme sa vrátiť domov,“ povedala jej sestra. Vtedy Alica pochopila, že to všetko bol len sen.
Keď sa vrátila so sestrou domov, spomenula si s láskou na podivných obyvateľov krajiny zázrakov.
Rozprávka je z knihy: Moje najkrajšie rozprávky, Slovart–Print