Platón (starogr. Πλάτων Platón – široký)(* 428 pred Kr./427 pred Kr. – † 347 pred Kr.) bol Sokratov žiak, spolu s Aristotelom najvýznamnejší grécky filozof. Najväčší vplyv mala jeho teória ideí a filozofia štátu. Platón založil 385/7 pred Kr. filozofickú školu zvanú Akadémia. Jeho spisy sú informačným zdrojom o legendárnej zaniknutej ostrovnej civilizácii Atlantída.
Narodenie a rodina
Odvolávajúc sa na staroveké zdroje, väčšina súčasných vedcov odhaduje, že Platón sa narodil v Aténach alebo v Egine medzi rokmi 429 až 423 pred Kr. Jeho otec sa volal Aristón. Podľa tradície zaznamenanej Diogenom Laertiom, Aristón odvodzoval svoj pôvod od kráľa Atén Kodrusa a kráľa Mesenie Melantosa. Platónova matka sa volala Periktióna. Jej rodina sa chválila príbuzenstvom so slávnym aténskym zákonodarcom a lyrickým básnikom Solónom. Periktióna bola sestra Charmidesa a neter Kritiasa. Obaja boli význační predstavitelia tridsiatich tyranov, čo bol krátky oligarchický režim, ktorý bol dosadený k moci Spartou po páde Atén na konci peloponézskej vojny (404 – 403 pred Kr.). Aristón a Periktióna mali okrem Platóna ešte tri deti: dvoch synov, Adeimantosa a Glaukona, a dcéru Potonu, ktorá bola matkou Speusippa (Platónov synovec a jeho nasledovník ako hlava Akadémie). Podľa dialógu Republika, Adeimantos a Glaukon boli starší ako Platón. Xenofón vo svojich Spomienkach na Sokrata však uvádza Glaukona ako mladšieho Platónovho brata.
Aristón pravdepodobne zomrel v Platónovom detstve; stanoviť presný dátum jeho smrti je však problematické. Periktióna sa potom vydala za brata svojej matky Perylampa, ktorý bol niekoľko krát veľvyslancom v Perzii. Bol taktiež priateľom Perikla – hlavného predstaviteľa demokratickej frakcie v Aténach. Perylampes mal z predchádzajúceho manželstva syna Dema, ktorý bol známy svojou krásou. Periktióna dala život Perylampovmu druhému synovi Antifónovi, ktorý sa objaví v dialógu Parmenides.
Platón bol zdržanlivý vo veci uvádzania svojej osoby v dialógoch. To však neplatí o jeho príbuzných. Dialóg Charmides nesie meno brata jeho matky, Kritias hovorí v dialógoch Charmides a Protagoras, Adeimantos a Glaukon vystúpia v Republike. Z týchto a ďalších ukážok sa dá predpokladať, že Platón bol na svoju rodinu hrdý.
Meno
Podľa Diogena Laertia bol Platón pomenovaný po svojom starom otcovi menom Aristokles. Jeho tréner v zápasení mu však z dôvodu jeho robustnej postavy (Platón = široký) dal meno Platón. V súčasnosti však niektorí vedci spochybňujú Diogena, pričom tvrdia, že legenda o mene Aristokles vznikla v neskoršom, helenistickom období.
Vzdelanie
Apuleius nás informuje, že Speusipos chválil Platónovú bystrosť a zdržanlivosť, keď bol chlapcom: „prvé roky jeho mladosti boli naplnené tvrdou prácou a láskou k štúdiu“. Platón musel byť vyučovaný v gramatike, hudbe a gymnastike tými najvýznamnejšími učiteľmi jeho doby. Dicaearchus išiel až tak ďaleko, že tvrdil, že Platón zápasil v Isthmianských hrách. Platón takisto chodil na kurzy filozofie. Pred tým ako stretol Sokrata sa zoznámil s Kratylom, ktorý bol žiakom význačného presokratovského filozofa Herakleita a oboznámil sa s Herakleitovými doktrínami.
Neskorší život
Platón pravdepodobne cestoval do Talianska, Egypta, bol na Sicílii a Cyrene. Do Atén sa vrátil ako 40 ročný a založil jednu z prvých organizovaných škôl v západnej civilizácii v oblasti nazývanej Hacademus alebo Academus. Akadémia bola veľkým pozemkom, „ktorý bol kedysi majetkom občana z Atén menom Akadémos,… niektorí však tvrdia, že svoje meno dostal po starovekom hrdinovi“. Existovala do roku 529 n.l., kedy bola zatvorená Justiniánom I, ktorý ju vnímal ako prekážku v šírení kresťanstva. V Akadémii boli školení mnohí myslitelia. K najvýznamnejším patrí Aristoteles.
Z hľadiska filozofie je významný predovšetkým svojimi gnozeologickými názormi a postojmi k štátu.
I. Gnozeológia – Platón hovorí, že javový (materiálny) svet nemožno spoznať pomocou zmyslov, lebo zmysly klamú (napr. ponorená palica do vody sa len javí, že je zlomená). Pravé bytie treba hľadať inou cestou, cestou cez iný svet, svet večných, nemenných, trvalých a len rozumom postihnuteľných entít – svet ideí, na ktorý sa naša nesmrteľná duša rozpamätáva a od týchto ideí, samy osebe existujúcich, sa odráža javový (zmyslový) svet. Pravé, dokonalé bytie, „jadro sveta a vznešenosť bytia“, Platón vidí v transcendentálnom svete ideí, tzv. prvotné podstaty, ktoré sú podstatou pre javový svet, tzv. druhotné podstaty, ktoré sú len odrazom tohto ideálneho sveta. Platón uznáva dva rozličné svety, preto je považovaný za dualistu.
Kontakt našej duše s ideovým svetom je zabezpečený jej nesmrteľnosťou. Duša žije vo svete ideí a narodením sa dostáva do tela človeka. Keď človek umrie, opäť sa vracia do mimo skúsenostného sveta ideí. Usporiadanie ideí je hierarchické, ako vyšší pojem zahrnuje v sebe nižšie, tak aj vyššia idea obsahuje nižšie. Za najvyššiu ideu Platón považuje ideu dobra, ktorú stotožňuje s ideou božstva.
II. Spoločensko-politické otázky: Platón v diele Štát podáva idealistickú až utopistickú víziu spravodlivej obce (štátu) tak, že štátny organizmus chápe ako analógiu duše. Duša spravodlivého človeka má tri základné cnosti: múdrosť, statočnosť a umiernenosť. U každého jednotlivca jedna zložka prevláda nad ostatnými a na základe tohto Platón rozdeľuje spoločnosť do troch stavov, pričom každý z nich má svoje funkcie a práva súvisiace s príslušnou cnosťou.
1. Tí, ktorí vynikajú múdrosťou sa majú stať filozofmi a ich poslaním je vládnuť nad spoločnosťou – vládcovia (archontes). Sú vychovávaní k múdrosti, k ich vlastnostiam patrí túžba po poznaní, láska k pravde, dobrá pamäť, priateľskosť, príjemnosť.
2. Statoční sa stanú strážcami, resp. vojakmi (fýlakes). Ich úlohou je ochraňovať a slúžiť blahu obce.
3. Umiernení, tzv. demiurgovia (demiurgoi) zabezpečujú výrobu, majú úlohu živiteľov. Patria tu roľníci, remeselníci a obchodníci.
Aby vládcovia a strážcovia nezneužívali svoje funkcie, je pre nich podľa Platóna nevyhnutné zrušiť súkromné vlastníctvo, zlaté a strieborné mince (mena) a manželský stav. Deti sa vychovávajú v zariadeniach obce a v 20-tom roku sa rozhodne o ich príslušnosti k niektorému zo stavov. Platón je zástancom „totalitného štátu“, občan je tu pre štát, nie štát pre občana. Tento svoj model ideálneho štátu sa trikrát neúspešne pokúšal zaviesť v Syrakúzach. Dôvodom pádu bola nemožnosť zbaviť ľudí základných potrieb ako majetku, rodiny atď. Na základe tohto diela Platóna možno označiť ako prvého utopistu.
Diela
Platónova Republika, latinské vydanie z roku 1713
Platónovi sa tradične pripisovalo 35 dialógov a 13 listov. Súčasná vedecká obec však pochybuje o autentickosti minimálne niekoľkých. Platónove spisy boli publikované vo viacerých formách, čo viedlo k niekoľkým konvenciám v menovaní a referencovaní. Zvyčajný systém robenia odkazov na sekcie v Platónovych textoch je odvodený z edície Platónových diel H. Stephanusom z roku 1578. Tak napríklad „Phd64a5″ odkazuje na dialóg Faidon, 64 stranu, sekciu a, a piaty riadok v tejto edícii.
Iná tradícia zostavuje Platónove texty v tzv. tetralógiách. Táto schéma je Diogenom Laertiom pripisovaná Trasilovi – starovekému učencovi a astrológovi cisára Tiberia.
V zozname uvedenom nižšie sú Platónove diela označené číslom (1), ak je Platónovo autorstvo pochybné a číslom (2) diela, pri ktorých sa odborníci všeobecne zhodujú v tom, že Platón nie je ich autorom. Diela neoznačené číslom sú považované za diela napísané Platónom.
I. Eutyfron, Obrana Sokratova, Kriton, Faidon
II. Kratylos, Teaitetos, Sofista, Štátnik
III. Parmenides, Filebos, Symposion, Faidros
IV. Alkibiades prvý (1), Alkibiades druhý (2), Hipparchos (2), Súperiaci milenci (1)
II. Kratylos, Teaitetos, Sofista, Štátnik
III. Parmenides, Filebos, Symposion, Faidros
IV. Alkibiades prvý (1), Alkibiades druhý (2), Hipparchos (2), Súperiaci milenci (1)
V. Theages (2), Charmides, Laches, Lysis
VI. Eutydemos, Protagoras, Gorgias, Menon
VII. Hippias väčší, Hippias menší, Ion, Menexenos
VIII. Klitofon (1), Štát, Timaios, Kritias
IX. Minos (2), Zákony, Epinomis (1), Epistles (1).
Zostávajúce diela pod Platónovým menom – mnohé z nich boli považované už v staroveku za falošné – neboli Trasilom zahrnuté do tetralogickej zostavy. Tieto diela sú označené ako Notheuomenoi („falošné“) alebo apokryfy:
Axiochos (2), Definície (2), Demodokus (2), Epigramy, Eryxias (2), Halkyon (2), O spravodlivosti (2), O cnosti (2), Sizifos (2).
Platónove dialógy
Presné poradie, v ktorom Platónove dialógy boli napísané, nie je známe, tak ako aj rozsah, v ktorom mohli byť neskôr upravené a prepísané.
Lewis Campbell bol prvým , ktorý použijúc metódu stilometrie objektívne dokázal, že Kritias, Timaios, Zákony, Filebos, Sofista a Štátnik patria do jednej časovej skupiny, kým Parmenides, Faidros, Republika a Teaitetos patria do inej skupiny, ktorá musela byť napísaná skôr (podľa Aristotelovho tvrdenia v diele Politika, Zákony boli napísané po Republike). Na Campbelllových záveroch je pozoruhodné, že napriek všetkým stilometrickým výskumom, ktoré boli od jeho čias až do dnes urobené, pribudol asi len jeden chronologický fakt týkajúci sa Platónových diel, o ktorom možno povedať, že je potvrdený stylometriou; Kritias, Timaeus, Zákony, Filebos, Sofista a Štátnik sú poslednými Platónovými dialógmi. Ostatné sú skoršie.
Súčasní bádatelia sú skeptickí v tom, či chronologické poradie Platónových dialógov môže byť určené presne. Napriek tomu, Platónove diela sa stále často zaraďujú zhruba do troch skupín. Nasledujúci prehľad predstavuje jedno také, relatívne bežné rozdelenie.] Treba však brať ohľad na to, že mnohé pozície v tomto rozdelení stále nie sú vecou konsenzu a tiež na to, že samotná zmienka o možnosti rozdeľovania Platónových dialógov do skupín nie je univerzálne akceptovaná.
Skoré dialógy
Sokrates vystupuje vo všetkých skorých dialógoch. Sú považované za najvernejšiu reprezentáciu historického Sokrata; preto sú tiež nazývané Sokratovské dialógy. Štruktúra väčšiny z nich je podobná: Sokrates diskutuje o téme – často o etickej, ako priateľstvo a pieta – s priateľom alebo s niekým, o kom je predpokladané, že je v danej oblasti expertom. Sokrates niekoľkými otázkami preukáže, že zjavne ničomu z toho, o čom sa rozprávajú, nerozumejú. Je ponechané na čitateľa, aby zistil, či tomu sám rozumie. Preto sa tieto dialógy nazývajú nepriamym učením.
Obrana Sokratova (Sokratova reč pred súdom)
Charmides (o umiernenosti)
Kriton
Eutyfron (o zbožnosti)
Ion
Alkibiades prvý
Laches (o statočnosti)
Hippias väčší
Hippias menší
Lysis (o priateľstve)
Protagoras (o výchove k cnosti; tento dialóg sa všeobecne považuje za posledný zo skorých dialógov)
Tieto dialógy sa často považujú za prechodné dialógy medzi skorými a strednými:
Gorgias (o rétorike)
Menexenos
Menon (o poznávaní ako o spomínaní na svet ideí)
Eutydemos
Stredné dialógy
V posledných skorých dialógoch, Platónov Sokrates začína dávať odpovede na niektoré svoje otázky a poskytovať pozitívne teórie. Toto sa všeobecne chápe ako prvý náznak vnášania Platónových postojov do textu. Že dobro je múdrosť a že nikto nečiní zlo dobrovoľne, sú pravdepodobne ešte Sokratove názory. Čo sa v stredných dialógoch dostáva do popredia je myšlienka, že poznanie pochádza z uchopovania nemenných foriem alebo esencií a tiež snaha skúmať tieto esencie. Začínajú sa objavovať teórie o spravodlivosti, pravde a kráse a o nesmrteľnosti duše. Dialógy Symposion a Republika = „Štát“ gr. „Politeia“ sú považované za centrálne v tejto strednej perióde. Parmenides a Teaitetos by mali byť posledné alebo prechodné dialógy, keďže sa snažia pojednávať o náuke o formách kriticky (Parmenides) alebo bez akejkoľvek kritiky (Teaitetos).
Kratylos (o pôvode reči)
Faidon (o nesmrteľnosti duše)
Faidros (o kráse, láske a ideách)
Symposion (o láske ako túžbe po poznaní)
Štát (=“Republika“, resp.“Štát“ gr. „Politeia“ o dokonalom štáte bez súkromného vlastníctva)
Teaitetos (o spravodlivom vedení)
Parmenides (o ideách)
Neskoré dialógy
Latinský text Platónovho dialógu Timaios, 1491
Dialóg Parmenides prezentuje kritiku náuky o formách (ideách), čo sa všeobecne interpretuje ako Platónove zavrhnutie tejto teórie. Niektoré súčasné publikácie (napr. Meinwald (1991)) však majú voči takejto interpretácii námietky. Vo väčšine dialógov patriacich do tejto skupiny táto teória chýba alebo sa objavuje v inej forme v diskusiách o druhoch vecí (Timaios môže byť dôležitou a preto kontroverzne zaradenou výnimkou). Sokrates v diskusiách buď nevystupuje alebo v nich zohráva malú úlohu. Okrem tejto výraznej črty charakterizujúcej neskoré dialógy je použitá očividne nová dialektická metóda – známa ako metóda zhromažďovania a rozdeľovania -, čo je najviditeľnejšie v dialógoch Sofista a Štátnik (prvé náznaky tejto metódy možno vidieť už v dialógu Faidros a možno tiež vo Filebovi). Účastníci rozhovoru sa snažia odlíšiť podobnosti a rozdielnosti medzi jednotlivými vecami, aby nadobudli jasnú predstavu, čo v skutočnosti vlastne dané veci sú.
Neskoré dialógy sú zložité filozofické diela. Vo všeobecnosti sú v porovnaní s prvými dialógmi triezvejšie a logickejšie, ale môžu skrývať prísľub vyriešenia problémov, ktorými sa zaoberajú skoré dialógy.
Sofista
Štátnik (o dokonalom politikovi)
Filebos (o šťastnom živote)
Timaios (o vzniku sveta, problémy prírodnej filozofie)
Kritias (nedokončený spis o zániku ostrovnej ríše Atlantídy)
Zákony (štátovedné úvahy)
Citáty
Ak nebudeš mnoho očakávať, budú sa ti zdať aj malé veci veľkými.
Ani poznanie všetkého neprináša šťastie, pretože na to stačí vedieť iba rozoznať dobro od zla.
Čo neviem, o tom si nemyslím, že to viem.
Dobro je syntéza pravdy, krásy, sebestačnosti, dokonalosti a naplnenia.
Chlapci by sa mali zdržať vína do osemnástich rokov, lebo nie je dobré pridávať ohňu oheň.
Keby niektorý z bohov povedal: čomu dáš prednosť – žiť ďalej s tým, čo máš, alebo ihneď zomrieť, keby ti nemalo byť dožičené nadobudnúť ešte niečo väčšie, voľ radšej smrť.
Kedysi pradávno sme boli jedno. A tá mučivá túžba vrátiť sa k jednote, to je láska.
Kde niet rovnosti, priateľstvo netrvá dlho.
Mladík sa stáva mužom, keď obíde kaluž namiesto toho, aby do nej stúpil.
Múdri hovoria, aby niečo povedali, blázni rozprávajú, len aby vraveli.
Nezáleží len na rodičoch a vychovávateľoch, ale na celej obci, ako sa dieťa vyvíja.
Nikto nevie, čo je smrť, a predsa sa jej všetci boja, akoby uznávali, že je najväčším zlom, i keď je pre človeka najväčším dobrom.
Polovica toho, čo zjeme, udržuje nažive nás, druhá polovica udržuje nažive lekárov.
Starajúc sa o šťastie iných, nachádzame šťastie vlastné.
V láske získavame najväčšiu blaženosť, aká kedy bola na svete.
Víťazstvo nad sebou samým je najväčšie víťazstvo.
Znalosť slov vedie k poznaniu vecí.
Želanie a túžbu znova sa zjednotiť nazývame láskou.