Marcus Tullius Cicero


Možno ťa zaujme:

www.Filmujeme.sk

www.Serialis.sk

www.Najlepsie.eu

www.Filmy.Najlepsie.eu

www.Fit-Life.sk 

 

Vtipy, citáty filozofov, SMS priania, hádanky a básničky najlepšie. Úplne zadarmo.






Marcus Tullius Cicero



Marcus Tullius Cicero (* 3. január 106 pred Kr., Arpinium – † 7. december 43 pred Kr., Formie) bol rímsky štátnik, rečník a filozof, autor početných politicko-teoretických, filozofických aj rečníckych spisov. Cicero je považovaný za jedného z najväčších rímskych rečníkov a prozaikov a za jedného z najvýznamnejších starých Rimanov vôbec.

 

Cicero je vnímaný vo všeobecnosti ako jeden z najvšestrannejších vzdelancov, ktorých svetu dala rímska kultúra. Počas svojho života sa Cicero preslávil ako vynikajúci rečník a úspešný právnik, dnes je však oceňovaný predovšetkým ako filozof, humanista a autor politických prác. Jeho filozofické dielo otvorilo Rimanom dvere ku gréckej filozofii. Cicero sám pre ňu vytvoril latinskú slovnú zásobu. Forma latinského jazyka, ktorou Cicero písal, je považovaná za vzor klasickej latinčiny. Dochovaná objemná korešpondencia, z veľkej časti adresovaná jeho blízkemu priateľovi Titovi Pomponiovi Atticovi, slúžila po nasledujúce storočia ako vzor písania listov pre vzdelané vrstvy v Európe. Podľa životopisca Cornelia Nepota obsahovala táto korešpondencia také bohatstvo informácii „o zmýšľaní predných mužov, chybách vojvodcov a búrení vo vláde“, že mohla nahradiť historiografické dielo.

 

Počas búrlivej druhej polovice 1. storočia pred Kr. poznačenej občianskymi vojnami, vzostupmi a pádmi diktátorov, Cicero obhajoval návrat k tradičnej republike. V skutočnom živote sa však nechával unášať raz k jednej raz k druhej politickej strane podľa panujúcej politickej situácie. Nie je ľahké vysvetliť premenlivosť jeho názorov, ktorá mohla vyplývať z jeho povahy. Gaius Asinius Pollio, významný štátnik a historik Ciceronovej doby, sa o ňom vyjadril: „Kiež by bol schopný zniesť bohatstvo s väčším sebazáporom a nepriateľstvo s väčšou vytrvalosťou!“

 

Detstvo

Marcus Tullius Cicero sa narodil 3. januára 106 pred Kr. v Arpiniu (dnes Arpino), horskom mestečku vzdialenom asi 100 km južne od Ríma. Obyvatelia Arpinia získali rímske občianstvo v roku 188 pred Kr., ale už pred týmto dátumom hovorili latinsky namiesto pôvodnej volosčiny. Cicero mohol vstúpiť do politiky ako plne integrovaný Riman, hoci po celý svoj život si bol vedomý vlastného, nerímskeho pôvodu. Súčasne s latinským jazykom sa naučil Cicero aj gréčtinu, jazyk, ktorý patril v tom čase k vyššiemu vzdelaniu rovnako ako znalosť gréckej histórie, literatúry a kultúry. Údajne sa mu v detstve kvôli jeho usilovnosti v štúdiu gréčtiny dostalo prezývku „Malý Grék“.

 

Ciceronova rodina patrila k miestnej šľachte (domi nobiles), ktorá nemala väzby na rímsku senátorsku šľachtu. Sám Cicero ale bol vzdialeným príbuzným inej významnej osoby narodenej v Arpiniu, Gaia Maria. Ciceronov otec bol pomerne zámožný a mal konexie v Ríme. Pretože mu zranenie nedovolilo angažovať sa v politike, venoval sa štúdiu. Jeho matka sa volala Helvia.

 

Ciceronov cognomen znamená po latinsky cícer. Podľa Plutarcha ho dostal jeden z jeho predkov, pretože mal na nose bradavicu pripomínajúci túto strukovinu. Dodáva, že Cicero bol nabádaný, aby si cognomen zmenil, keď chcel vstúpiť do politiky, ale ten odmietol a namiesto toho povedal, že urobí meno Cicero slávnejšie ako Scaurus (lat. s opuchnutými členkami) a Catulus (lat. šteniatko).

 

Vzdelanie

 

Podľa Plutarcha bol Cicero nesmierne nadaný žiak, ktorý svojimi výsledkami získal pozornosť v Ríme. Bolo mu umožnené študovať právo u slávneho právnika Quinta Mucia Scaevolu. V štúdiu Cicerona podporovali tradičný patróni jeho rodiny, Marcus Aemilius Scaurus a Lucius Licinius Crassus. Crassus sa stal pre Cicerona vzorom v rečníctve aj politike.

 

Spolu s Ciceronom študovali u Scaevolu aj Gaius Marius Minor, Servius Sulpicius Rufus, ktorý sa mal stať slávnym právnikom, jedným z tých, ktorých považoval Cicero za lepších, než je on sám, a Titus Pomponius Atticus. Sulpicius Rufus a Atticus sa stali Ciceronovými najbližšími priateľmi. O Atticovi neskôr Cicero napíše v jednom liste: „Si ako môj druhý brat, moje alter ego, ktorému môžem povedať čokoľvek.“

 

V mladosti skúsil Cicero písať básne, ale básnické umenie si ho nikdy nezískalo. Jeho básnické dielo pozostávalo z prekladu Homéra a Aratových Fainomena (Prírodné úkazy).

 

V tomto istom mladíckom veku si Cicero zamiloval filozofiu, ktorá mala hrať dôležitú úlohu v jeho ďalšom živote. Prvý filozof, s ktorým mal možnosť sa stretnúť, bol epikurejec Phaedrus, ktorý navštívil Rím roku 91 pred Kr. Spolu s ním sa vtedy k epikureizmu priklonil aj Titus Pomponius, ktorý zostal prívržencom epikureizmu do konca života. Roku 87 pred Kr. prišiel do Ríma Filon z Larissy, riaditeľ Platónovej Akadémie v Aténach. Od neho sa Cicero učil platonickej filozofii, hoci nikdy neprijal Platónovu náuku o ideách. Krátko na to sa zoznámil Cicero s filozofom, ktorý mal ovplyvniť jeho filozofické presvedčenie, stoikom Diodotom. Stoicizmus, ktorý kládol dôraz na sebakontrolu a silu vôle, si Cicerona získal a ten sa priklonil k umiernenému stoicizmu. Diodotus sa stal Ciceronovým chránencom a žil v Ciceronovom dome až do svojej smrti.

 

Politická kariéra

 

Ciceronovým heslom sa stal citát z Iliady: „Byť vždy najlepším a vo všetkom prekonať ostatných.“ V mladosti sa rozhodol pre verejnú politickú kariéru, čo znamenalo prejsť všetkými stupňami cursus honorum. V rokoch 90 – 88 pred Kr. slúžil vo vojsku pod Gnaeom Pompeiom Strabonom aj Luciom Corneliom Sullom, aj keď nemal záujem o vojenskú dráhu, pretože skúsenosť v armáde bola predpokladom pre získanie niektorého štátneho úradu.

 

Ciceronova právnická kariéra začala okolo rokov 83 – 81 pred Kr. Prvý veľký prípad, o ktorom máme písomný záznam, prijal roku 80 pred Kr., kedy obhajoval Sexta Roscia obvineného z otcovraždy. Pre mladého, neznámeho právnika to bol odvážny krok, pretože otcovražda bola jeden z najťažšie stíhaných zločinov v Ríme. Navyše, žalobcom v prípade bol Chrysogonus, chránenec všemocného Cornelia Sullu. Ciceronova reč bola bravúrna: nielenže ukázal, že z vraždy mali prospech iné osoby ako Roscius, ale zaútočil aj na Chrysogona, tvrdiac, že Rosciov otec bol zavraždený, aby mohol Chrysogonus lacno získať jeho majetok. Roscius bol na základe obhajoby oslobodený.

 

Aby sa Cicero vyhol možnému Sullovmu hnevu, v roku 79 pred Kr. opustil Rím a spolu so svojim bratom Quintom, bratrancom Luciom a možno i so Serviom Sulpiciom Rufom odišiel do Grécka a Malej Ázie, pričom zamieril aj na Rodos preslávený svojou rečníckou školou.

 

V Aténach v tom čase žil aj Atticus, ktorý sa sem utiekol z vojnou zničenej Itálie a získal tu čestné občianstvo. V Aténach mal Cicero možnosť diskutovať s vtedajším riaditeľom Platónovej Akadémie, Antiochom, o ktorom získal dojem, že sa príliš vzdialil od svojho predchodcu Filοna. Počas tohto pobytu bol Cicero tiež zasvätený do Eleuzínskych mystérií, ktoré na neho urobili silný dojem, a nechal si veštiť v Delfách. Na Rode sa stal žiakom rétora Apollonia Molona, zástancu aticistickej formy rečníctva, ktorá uprednostňovala jednoduchosť jazyka pred patetickosťou a vyumelkovanosť. Tento smer výrazne ovplyvnil ďalšiu Ciceronovu rečnícku kariéru.

 

Ciceronov konzulát

Cicero získal úrad konzula na rok 63 pred Kr. vo voľbách, v ktorých bol jeho protivníkom patricijský kandidát Lucius Sergius Catilina. Počas svojho úradovania zabránil sprisahaniu, ktoré Catilina viedol a ktoré bola namierené aj proti popredným občanom Ríma, vrátane Cicerona. Cicero pri tejto príležitosti v senáte predniesol štyri Reči proti Catilinovi (In Catilinam), v ktorých očiernil Catilinu a okolo neho združených patricijov. Už pri prvej reči Catilina, ktorý bol prítomný v senáte na zasadaní v chráme Iova Statora (Zastaviteľa), vybehol zo zhromaždenia a odišiel z mesta do Etrúrie, kde sa zbieralo sprisahanecké vojsko. V ďalších rečiach určených senátu Cicero prinášal nové a nové dôkazy proti Catilinovi, ktoré mali pohnúť senátorov k jednaniu.

 

Catilinovi a jeho priaznivcom v Ríme, ktorí po jeho odchode pokračovali v prípravách na prevrat, sa stala osudná spolupráca s galskými Allobrogmi, vyslanci ktorých v tom čase navštívili Rím. Cicero, ku ktorému sa dostali správy o jednaní Allobrogov s Catilinovcami, ich získal na svoju stranu a s ich pomocou získal od sprisahancov listy od piatich popredných mužov zapletených do prevratu. Na základe tohto dôkazu boli vodcovia sprisahania usvedčení a senát začal jednať o tom, ako pokračovať ďalej. Bežným trestom by bolo púhe uväznenie alebo vyhnanstvo, ale to sa v tej chvíli javilo ako príliš nebezpečné riešenie, obzvlášť preto, že Catilina bol na slobode a na čele povstaleckých jednotiek v Etrúrii. V prvej chvíli sa zdalo, že sa senát rozhodne pre hrdelný trest, ale Iulius Caesar sa postavil proti návrhu, ktorý by vraj vytvoril nevhodný precedens, a navrhol doživotné väzenie v rôznych mestách Itálie. Marcus Porcius Cato Mladší sa potom vyslovil pre trest smrti a senát odsúhlasil jeho návrh. Cicero nechal odviesť sprisahancov do Tulliana, neslávne známeho rímskeho väzenia, kde boli uškrtení. Cicero pri tom osobne doprevádzal bývalého konzula Publia Cornelia Lentula Suru. Catilinovo vojsko bolo neskôr porazené v krvavom boji.

 

Po popravení odsúdencov dostal Cicero čestný titul Pater patriae (Otec vlasti) a verejnú ďakovnú slávnosť, po prvý raz v rímskej histórii udelenú za nevojenský čin. Napriek tomu sa musel po potrestaní sprisahancov Cicero obávať sám súdu alebo vyhnanstva za to, že zakročil trestom smrti proti rímskym občanom bez súdneho prejednania.

 

Vystúpenie proti Marcovi Antoniovi a smrť

Caesarova smrť roku 44 pred Kr. Cicerona zaskočila. Sám do sprisahania zapojený nebol, aj keď sprisahanci počítali s jeho sympatiami. Marcus Iunius Brutus vykríkol Ciceronovo meno a žiadal ho, aby obnovil republiku, keď dvíhal zakrvavenú dýku nad Caesarovým telom. V období po zavraždení diktátora sa stal Cicero opäť dôležitou politickou postavou. Marcus Antonius, vodca Caesarových stúpencov po jeho smrti, žiadal pomstu za vraždu, ale Cicero sa proti tomu postavil. Výmenou za dohodu o amnestii pre vrahov zariadil, aby senát nevyhlásil Caesara za tyrana a tým umožnil Caesarovcom udržať si vplyv v štáte.

 

Cicero a Marcus Antonius boli po roku 44 pred Kr. dvoma najdôležitejšími osobami v Ríme – Cicero ako predstaviteľ senátu, Antonius, konzul, ako dedič Caesarovho odkazu a vodca jeho strany. Dvaja muži spolu nikdy dobre nevychádzali, ale teraz sa ich vzťah ešte zhoršil. S príchodom adoptovaného Caesarovho syna a dediča Octaviana do Itálie v apríli sa rozhodol Cicero využiť ho proti Markovi Antoniovi. V septembri začal slovne napádať Antonia v sérii rečí nazvaných Philippices (Filipiky) podľa podobných rečí veľkého gréckeho rečníka Demosthena. Kým Octaviana vynášal do neba, označoval ho za bohmi zoslané dieťa a nadájal sa, že mladík nemá rovnaké ambície ako jeho adoptívny otec, jeho pokračujúce útoky na Antonia viedli k tomu, že stratil podporu senátorov. V tom čase sa Ciceronovej popularite nemohlo nič v Ríme rovnať. Cicero zakročoval proti Antoniovým prívržencom kvôli drobným prehreškom a robil všetko, aby udržal republikánske zriadenie. Podľa Appiana sa Ciceronove kroky zdali Antoniovcom také urážlivé, že boli pripravení pochodovať na Rím, aby Cicerona zatkli, ale keď Cicero opustil mesto, plán zavrhli.

 

Cicero podporil Decima Iunia Bruta Albina, správcu Predalpskej Galie (Gallia Cisalpina), ktorý sa tiež staval proti Antoniovi, a naliehal na senát, aby vyhlásil Antonia za nepriateľa štátu. Antoniovi prívrženci v senáte robili zákonu prieky, ale nakoniec bol Antonius označený za nepriateľa, keď odmietol ukončiť obliehanie Mutiny, ktorá bola v rukách Decima Bruta. V jednom sa však aj veľký štátnik prerátal – Marcus Antonius a Octavianus sa uzmierili a vytvorili spolu s Lepidom Druhý triumvirát. Okamžite po verejnom vyhlásení spojenectva troch mužov na päť rokov konzulským imperiom, triumvirovia začala proskribovať svojich nepriateľov. Cicero, jeho mladší brat Quintus, bývalý Caesarov legát, a všetci ich prívrženci sa dostali na zoznam, hoci údajne Octavianus po dva dni od Marka Antonia žiadal, aby bol Cicero z proskripcii vyňatý a neuspel.

 

Spomedzi proskribovaných bol Cicero jeden z najzúrivejšie prenasledovaných. Cicero mal sympatie veľkej časti verejnosti a mnohí odmietli hlásiť, že ho videli. Vrahovia ho dostihli, keď opúšťal svoj statok vo Formiách mieriac k pobrežiu, odkiaľ dúfal, že sa loďou dostane do Macedónie. Jeho otroci tvrdili vrahom, že ho nevideli, ale prezradil ho istý Filologus, prepustenec jeho brata.

 

Ciceronove posledné slová boli vraj: „Na tom, čo robíte, nie je nič dobré, ale pokúste sa ma zabiť dobre.“ Jeho prenasledovatelia ho sťali 7. decembra 43 pred Kr. vo Formiách. Po smrti boli jeho ruky a hlava vystavené na vyvýšenom mieste na rímskom fóre v duchu tradície zavedenej Mariom a Sullom, ktorí tiež vystavovali verejne hlavy svojich odporcov na fóre. Pritom bol jediný, ktorému sa počas týchto proskripcii dostalo toľkej „cti“. Podľa historky zaznamenanej Cassiom Dionom Antoniova žena Fulvia vytrhla Ciceronovi z úst jazyk a bodala doňho ihlicou v akte poslednej pomsty za silu jeho jazyka.

 

Ciceronov syn Marcus Tullius Cicero Mladší sa mohol počas svojho konzulátu roku 30 pred Kr. symbolicky pomstiť za otcovu smrť, keď oznámil v senáte správu o porážke Marca Antonia v námornej bitke pri Aktiu roku 31 pred Kr.

 

Neskôr vraj raz Octavianus uvidel jedného zo svojich vnukov ako číta ktorúsi knihu od Cicerona. Chlapec sa pokúsil skryť ju, pretože sa bál reakcie starého otca. Octavianus Augustus zobral do ruky knihu, prečítal z nej kúsok a potom ju chlapcovi vrátil so slovami: „Bol to učený muž, drahé dieťa, učený muž, ktorý miloval svoju krajinu.“

 

Súdne reči

Pro Quinctio (Na obranu Publia Quinctia), 81 pred Kr.

Pro Roscio Amerino (Na obranu Roscia z Amerie), 80 pred Kr.

Pro Roscio Comoedo (Na obranu herca Roscia), 77 pred Kr.

Pro Tullio (Na obranu Tullia), 72 alebo 71 pred Kr.

Divinatio in Q. Caecilium, (Predvídanie proti Caeciliovi), 70 pred Kr.

In Verrem (Proti Verrovi), 70 pred Kr.

Pro Fonteio (Na obranu Fonteia), 69 pred Kr.

Pro Caecina (Na obranu Caecinu), 69 alebo 68 pred Kr.

Pro Cluentio (Na obranu Cluentia), 66 pred Kr.

Pro Cornelio (Na obranu Cornelia), 65 pred Kr., zachované len zlomky

Pro Rabirio perduellonis reo (Na obranu Rabiria obžalovaného z velezrady), 63 pred Kr.

Pro Murena (Na obranu Murenu), 63 pred Kr.

Pro Sulla (Na obhajobu Sullu), 62 pred Kr.

Pro Archia poeta (Na obranu básnika Archiása), 62 pred Kr.

Pro Flacco (Na obranu Flacca), 59 pred Kr.

Pro Sestio (Na obranu Sestia), 56 pred Kr.

In Vitinium (Proti Vitiniovi), 56 pred Kr.

Pro Caelio (Na obranu Caelia), 56 pred Kr.

Pro Balbo (Na obranu Balba), 56 pred Kr.

In Pisonem (Proti Pisonovi), 55 pred Kr.

Pro Plancio (Na obranu Plancia), 54 pred Kr.

Pro Scauro (Na obranu Scaura), 54 pred Kr.

Pro Rabirio Postumo (Na obranu Rabiria Postuma), 54 pred Kr.

Pro Milone (Na obranu Milona), 52 pred Kr.

Pro Marcello (Na obranu Marcella), 46 pred Kr.

Pro Ligario (Na obranu Ligaria), 46 pred Kr.

Pro rege Deiotaro (Na obranu kráľa Deiotara), 45 pred Kr.

 

Filozofické spisy

Paradoxa stoicorum (Paradoxy stoikov), 46 pred Kr.

Academica, 45 pred Kr.

De finibus bonorum et malorum (O najvyššom dobre a zle), 45 pred Kr.

Tusculanae disputationes (Tuskulské hovory), 45 pred Kr.

De natura deorum (O povahe bohov), 45 pred Kr.

De divinatione (O veštení), 44 pred Kr.

De fato (O osude), 44 pred Kr.

Cato Maior de senectute (Cato Starší hovorí o starobe), 44 pred Kr.

Laelius de amicitia (Laelius hovorí o priateľstve), 44 pred Kr.

De officiis (O povinnostiach), 44 pred Kr.

 

Citáty:

Kto nesúhlasí v otázke najvyššieho dobra, nesúhlasí s celou filozofiou.

Múdrosť neslobodno len získavať, ale treba ju aj využiť.

Radšej byť, ako vyzerať.

To najobsiahlejšie zo všetkých umení, umenie dobre žiť, sa naučíte viac v živote, ako v knihách.

Vôbec sa netreba čudovať, že to, čo ľudia robia v živote, o čom rozmýšľajú a starajú sa, čo vidia a konajú v bdelom stave, čo ich trápi, potom nájdu i vo sne.



www.Fit-Life.sk Doplnky výživy pre športovcov